Niektoré súboje sa nedajú vyhrať, a predsa ich treba zviesť. Znie to trochu ezotericky ako z motivačnej literatúry nejakého disidenta (teda z podstaty veci porazeného, inak by predsa nebol disident), ale hodí sa to na súčasný slovenský príbeh ilustrovaný odvolaním riaditeľa Slovenského krasu Milana Olekšáka.
Minister Taraba odvolal šéfa Národného parku Slovenský kras Milana Olekšáka Čítajte Keď Tomášovi Tarabovi na pokyn prepúšťať odpovedal vztýčeným prstom (nebol to palec ani ukazovák), musel vedieť, že riaditeľom už dlho nebude. Preto je také dôležité, že to urobil aj za cenu osobného nepohodlia.
Pretože tak, ako má minister životného prostredia právo v medziach zákona vydávať pokyny, aké chce, a odvolávať neposlušných funkcionárov, tí funkcionári majú právo rozhodnúť sa, za akú hranicu lojality už nepôjdu, lebo by sa spreneverili svedomiu, poslaniu svojej inštitúcie, duchu či priamo litere zákona.
Je v zásade legitímne povedať si, že „ak to pre nich nebudem robiť ja, bude to robiť niekto horší ešte horšie“, a dokonca to nemusí byť vždy prejav alibizmu. Lenže panujúca koalícia prekročila hrubým spôsobom toľko čiar a ohrozuje životné záujmy Slovenskej republiky, že tento typ argumentácie už neobstojí.
To neznamená, že teraz majú všetci riadiaci úradníci podať výpovede (hoci na to majú právo). Skôr to, že zatiaľ ešte nikoho nemožno fyzicky prinútiť, aby vykonával rozhodnutie v príkrom rozpore s vlastným presvedčením. Každý človek má vnútornú slobodu ozvať sa, prípadne povedať „nie“.
Stále nežijeme v totalitnom ani autoritárskom zriadení, nikto preto neskončí vo väzení, cenou je len isté osobné a azda sčasti materiálne nepohodlie. Slovensko je však natoľko hospodársky vyspelá krajina, že sa tu dá uživiť aj bez pracovného úväzku so štátom.
Iste, vláda a koalícia si za jednotlivcov nájdu ochotných náhradníkov. No nemôžu nahradiť všetkých, určite nie bez toho, aby vážne ohrozili fungovanie mocenského súkolia.
Olekšák je v tomto príbehu „porazený“ (prišiel o miesto a Tarabov pokyn vykoná jeho nástupca, čiže ochránený nebude ani verejný záujem, o ktorý mu išlo) a jeho gesto tak zdanlivo nemalo zmysel.
Nie je to tak. Tento typ činu je kľúčový pre emancipáciu občianskych inštinktov. Každý, kto príde po Olekšákovi, bude vedieť, že nie je čudácky exot a excesom je, naopak, účasť na trestnej výprave tejto organizovanej skupiny.
Ak totiž platí Palachovo „človek musí bojovať proti tomu zlu, na aké práve vládze“, dištancovať sa od Tarabu s kolektívom zvládne úplne každý.
